Pri pohľade na černočského chlapčeka so slzami v očiach : My , svet , sme schopní nasýtiť všetkých hladujúcich. Nevieme ,ale nasýtiť bohatých.
Mnoho z nás vynáša konečné, absolútne súdy. Sme Boh?
Otázkou je či ,keď sa moje myšlienky túlajú po nepravých cestách, sleduje ich len mozog, alebo aj moja duša? Pretože si myslím, že myšlienky sa vždy vracajú do „správnych“ koľají, duša má sídlo na pevnejšom mieste.
Na zbedačenom námestí artézskych prameňov si mladý cigáň perie košeľu pod tečúcou minerálnou vodou. Odborníci tvrdia , že táto artézska voda je veľmi podobného zloženia ako morská voda.
Vraciaš sa na miesto kde si sa narodil. Vždy čakáš , že všetko bude rovnaké ako oddávna bolo. Skoro ťa prekvapí ako naozaj málo sa mení mesto, domy,ulice. Uschnutá tráva, žltá a prerastená fľakmi zelenšej ďateliny a húževnatého stavikrvu vtáčieho, ktorého tmavé drobné lístočky ležia ako husté čiarkovanie pod smädnými stromami. Neomietnuté steny opravovaných domov,zanedbané dvory , zvyšky polstoročia starých stavieb, možno aj staršie drevené kôlne, ruiny prvorepublikovej fabriky. Pomedzi to márna snaha nových domov prekonať špinu, prekonať malosť mesta, rušiac starý štýl, pokazia zvyšok toho , čo mohlo byť zaujímavé. Námestie oživené na tri štvrtiny. Z bývalého najväčšieho námestia v celom kraji, ostala štvrina zaprášená z rozdrobeného betónu, drobých skaliek. Určite sa v kedysi postavilo pár domov z ušetreného – premiestneného- správne – ukradnutého -cementu, keď za socializmu budovali námestie. Dnes bojujú občania s mestom o to, či niekto postaví obchodné centrum, rozhodne nepotrebné v miestnej chudobe, alebo sa dôstojne upraví zvyšok námestia. Zatiaľ v zanedbanej časti smutne tróni suchá fontána. Vraj existujú dôvody, prečo sa nedá sputiť.Zurčanie vody vždy rozbíjalo smutnú rozľahlosť veľkého prázdneho priestoru.
Zablýskajú sa farebné sklené ozdôbky, tmavomodré kosoštvorce ,žltozelené oválky,fialové trojuholníky skryté pod mohutnými girlandami, anejelikmi,včelím úľom nad vysokými oknami. Stačilo sa len pozrieť detskými očami. Nevinný uhol mladosti a mesto sa lesklne,trblieta v tieni starých stromov,tečie skrytou vodou plnou minerálov,sýtou a nezameniteľnou, ktorá nikomu v ďalekých mestách nechutí.
Neviem ako zvieratá, ale ľudia sa pohybujú vpred tým ,že sa neustále rozhodujú.Neustále stoja medzi možnosťami ,ktoré ich obklopujú, pulzujú ako ,keby prechádzal cez nich striedavý prúd. Samozrejme rýchlosť a jednoznačnosť sú veľmi individuálne.
K osemdesiaťročnej babičke príde ráno dospelá vnučka. Je tmavo opálená ,štíhla, v úzkych telových džínsach po nahnedlé lýtka. Štrkoce umelými náramkami na predlaktí a hneď sa poberá preč, lebo už vlastne mala byť takmer v práci a ešte chcela zájsť na úrad. Niekoľkokrát sa pýta koľko je hodín, sype včerajšie historky z výletu, znovu sa pýta koľko je hodín, odpovedá starkej , že naozaj nevie čo bude jesť a že deti sú mestskom tábore, že obchodné centrá v hlavnom meste ponukajú to isté ako všade, že Balaton je úžasná a teplá mláka. Zoberie nie úplne nerada darček v podobe bankovky a tak nepokojne ako prišla odchádza do práce. Prešlo asi desať minút z letného rána.
Hĺbka môjho egoizmu je lemovaná alejou adrenalínových skokov.
